Poznámky k Večere s Havranom a nejaké citáty navyše
Doktor luteránskej teológie Michal Havran sa hneď v úvode rozčuľuje, že na Slovensku a v Čechách je Husák uznávaný ako mesiáš zlatého veku, za ktorého nám bolo všetkým dobre, pričom jedným dychom dodáva o totalitárnom osídle sovietskeho panstva.
Je však dobré, že sa deti hamburgerov (aj napriek ideologickému balastu) prvý krát dozvedeli aspoň niečo o existencii Dr. Gustáva Husáka a predovšetkým aj o disidentovi dnešných dní, historikovi Dr. Michalovi Macháčkovi, ktorý bol za tému Husák a vyznamenanie od prezidenta Zemana vylúčený z akademickej obce do zoologickej záhrady. Preto vyznievajú paradoxne neskôr vypovedané slová odsudzujúce socializmus vo všeobecnosti, ak sa podobné veci dejú aj dnes, navyše ešte v prítomnosti človeka, ktorý je obeťou súčasných neo-normalizačných praktík.
Ak treba kritizovať veci, ktoré sa diali za normalizácie, nemožno ich dávať navinu iba Husákovi, a hlavne, ak aktualizujú všetky „problémy“ na Fica, prečo ich neaplikovali na predchádzajúce vlády, ktoré z pozície štátu aplikovali cenzúru na alternatívne médiá. Relácia vznikla evidentne v reakcii na to, že Fico, Blaha a Danko navštívili hrob Gustáva Husáka pri príležitosti jeho narodenín.
***
Niečo sa zmenilo, že tí istí predstavitelia vyznávali Dubčeka a teraz vyznávajú Husáka. Uvažuje nahlas Havran. Problémom je, že vyznávať osobnosti slovenských dejín, aj protichodné a aj s negatívnymi momentami v živote, je možné. Veď napokon robí to aj Matica slovenská, keď uznáva rovnako luteránov, katolíkov, pravoslávnych, národniarov, humanistov či ľavičiarov a pravičiarov. Pozrite si ich stránky, aký široký diapazón osobností propagujú sprava doľava od kresťanov až po ateistov, pretože každý svojim osobitým spôsobom prispel do slovenskej kultúry. Práve na takýchto základoch sa dá vybudovať národná jednota, aspoň v rovine kultúrnej jednoty. Matice robí nasledovaniahodný príklad.
Kultúrna politika je otázkou interpretácie dejín. V súčasnosti stále dominuje ich negatívny výklad, teda dominujúce sypanie si popola na hlavu. Aký zmysel pre celú kultúrnu stavbu by malo, ak by sa zvýrazňovali napríklad náboženské spory či iné spoločnosť rozdeľujúce témy? Kultúrna pluralita, to je nemysliteľné v progresívnych hlavách, vyznávajúcich ideológiu tzv. otvorenej spoločnosti, ktorá delí dejinné postavy na dobrých a zlých. Pritom skutočne životy a odkaz osobností rozhodne nie je čiernobiely.
Uvediem príklady. Hurban, ktorý stál po boku Štúra pri kodifikácii slovenčiny istý čas, v dobe depresie, písal česky, Jonáš Záborský či Pavol Országh Hviezdoslav dokonca maďarsky, Ján Kollár stál na strane Viedne istý čas proti štúrovcom a Samuel Štefanovič hejtoval Štúra a Hurbana. Budeme ich za to haniť ako zradcov? Budeme ich na vzor progresívnej „otvorenej spoločnosti“ mazať z dejín a moralizovať bez historického pochopenia situácií či stupňa uvedomenia, v ktorých sa nachádzali? Nie, toto nie je správny prístup. Vďaka podobným pseudo-ortodoxným hodnoteniam dokonca urobili z Bernoláka, prvého kodifikátora slovenčiny, maďaróna. Inkvizítori by najradšej vypálili celé slovenské dejiny. Na druhú stranu sú ochotní rehabilitovať svetových monarchov, feudálov, otrokárov. Ale to je zase na ďalšiu úvahu. Vráťme sa k relácii.
***
Tá strana o ktorej hovoríš, hneď začína Leško s odkazom na Smer, si vie osvojovať osobnosti slovenských dejín s tým, že každý je náš. Česť im slúži k tomu, že aspoň hovoria v inotajoch. Nuž, a čo je na tom zlé?
Leško hneď v úvode uráža Slovákov, že trpia kognitívnou disonanciou o vyznávaní vzájomne rozdielnych osobností. To sme si už vysvetlili. Napokon povie, že Husák, Dubček, Korec dostanú primeranú úctu, čo Leško nevie pochopiť a ani nechce pochopiť. Havran sa pýta ako to vysvetliť.
***
Tu treba dodať zaujímavý moment, ktorý si všíma Eduard Chmelár:
„Koncom augusta 1958, keď Husák trpel v najťažšom žalári už takmer osem rokov, napísal v denníku Hlas ľudu predseda Západoslovenského krajského výboru KSS, istý Alexander Dubček, na adresu signatárov Vianočnej dohody tieto hanlivé slová: „Komunistická strana utrpela v boji proti fašistom veľké straty…Zatýkanie nezostalo bez vplyvu. Malo zlé následky. Umožnilo dostať sa do vedenia KSS aj nacionalistom typu Husáka a Novomeského, ktorí napáchali veľa škôd. Paktovaním s alibisticko-nacionalistickou skupinou slovenskej buržoázie zabrzdil v roku 1943 rozvoj partizánskeho hnutia a jeho bojové dozrievanie a počas Povstania ich vinou dostalo sa vojenské vedenie do rúk exponenta buržoázie Goliana…“
A máme za to nenávidieť teraz Dubčeka? Urobil chybu, nestál istý čas na správnej strane dejín, ba dokonca sa postavil na platformu bojovníkov proti buržoáznym nacionalistom. Aj Husák robil chyby, keď sa mu nepodarilo zastaviť prenasledovanie mnohých osobností v 70. rokoch, aj keď veci značne zmierňoval Miroslav Válek. Máme ich za to vymazávať z histórie?
***
Perlička, pri ankete pôvodného socialistického časopisu DAV DVA (dnes sa už stránka volá Veci verejné a s projektom už nemá nič spoločné), koho ľudia viac uznávajú 63% Husáka a 37% Dubčeka. Je teda autentické, že ľudia potrebujú aj jedného, aj druhého.
***
Historizujúci prístup, ktorý je infantilný a hlavne, že boli naši – takto to vníma Havran. Macháček dodáva, že Husák sa stal symbolom. Klimáček dodáva, že Husák je anticky tragická postava a jeho život je pestrý, rovnako ako výklad jeho odkazu. Mimochodom, politicky angažovaný dramatik Klimáček stále vstupuje Macháčkovi do reči. Husákovi uzná iba to, že bol statočný vo väzení. O tom, ako sa k tejto veci stavajú súčasní progresívci som už písal tu.
Havran ani Klimáček nedokážu pochopiť, prečo Husák nezradil ideu komunizmu či dobré vzťahy s katolíkmi. Leško si aspoň prizná, že nie je husákológ a vo veci sa vlastne nevyzná. Otázka, prečo ho potom zavolali, ak máme odborníkov na Husáka dostatok (napr. Mocko, Černák či Eduard Chmelár alebo Juraj Janošovský, ktorý sa s ním dokonca osobne poznal). Pohoršuje sa nad Husákovým citátom, že zostáva socializmu verný.
Evidentne myslel citát z knihy, ktorú vydal Viliam Plevza, mimochodom proti Husákovej vôli (ale to je na inú debatu). Citát znie:
„Áno, komunisti narobili veľa chýb, hlúpostí, dopustili deformácie. To ale neznamená, že sociálne vymoženosti a socialistické myšlienky a hodnoty sa tým pochovali. Zápas podobný tomu, akým prešlo vo svojich dejinách kresťanstvo, lebo nik dnes nemôže poprieť skutočnosť, že aj v jeho histórii bolo tmárstvo, inkvizícia, netolerantnosť, korupcia a ďalšie negatívne stránky a obdobia. Idea spravodlivosti rovnosti ľudí bola nad tým všetkým, preto humanizmus kresťanstva a jeho nosné myšlienky dokázali strhávať ľudí… Po porážke, akú sme utrpeli, sa nechce uznať. že socializmus napriek všetkému odsúdeniahodnému posunul myslenie a sebavedomie prostých pracujúcich ľudí, snažil sa o ich dôstojné postavenie. Znehodnocuje sa všetko, aj to, čo bolo v socialistických krajinách dobré.“ 27. februára 1991
Leško nechce uznať Husákovi ani status intelektuála, pretože zostal veriť ľavicovým ideám napriek krutosti, ktorú zažil. Leško nedokáže alebo zámerne nechce pochopiť, že strojcovia procesov 50. rokov, neboli tí ístí komunisti ako napr. Novomeský, Válek či Mináč. Leško sa snaží antropologizovať podstatu režimu. Odmieta dokonca priznať vinu Bacílkovi a Širokému. Berie ich iba ako súčasť problému, čo rozhodne nie je pravda. Husák, Novomeský a spol. mali svoju víziu, ktorú potlačila iná časť strany (od Vianočnej dohody, cez SNP až k federalizácii). Voči tejto vízii stáli čechoslovakistickí centralisti. Tento vývoj je možné vidieť v seriále Roky prelomu.
Havran sa naďalej pohoršuje nad tým, že 50. roky a mučenie nezmenili názory na socializmus. Svetlo konečne do celého tápania prináša Macháček, ktorý vysvetľuje zdroje ideí v dôsledkoch hospodárskej krízy. Niekto išiel doľava, niekto doprava. Husák skúsil ľavicový prístup. Taktiež dodáva, že nacizmus bolo možné zničiť len so Sovietskym zväzom, čo Husák vedel a preto bol k ZSSR pragmaticky zhovievavý. Veď to bol politik, nie farár, nie moralista.
Ďalej prichádzajú moralizácie Klimáčka, Leška a Havrana. A samozrejme spomenú sa aj vybité zuby (či mu ich vybili vlastní alebo spoluväzni), o čom už bolo na tomto blogu písané. Jediné čo aj Leško a Klimáček dokážu uznať je Husákova výdrž v base 50. rokov. Leško obivňuje Husáka presne z toho istého čo sekerníci v 50. rokoch, spoločná platforma s ľudákmi v cieľoch samostatného Slovenska. Čo, ako dobre vieme, je totálne pritiahnuté za vlasy, pretože Husákova predstava „rovného s rovným“ uvedená vo Vianočnej dohode, je úplne odlišná od ludáckeho autonomizmu, ktorého základy boli protičeské a voči Čechom aj značne šovinistické. Generácie davistov a šípistov chceli rovnoprávnosť, nie nadraďovanie.
Našťastie to zachráni Macháček zmienkou o idey povstaleckej štátnosti a taktiež spomenie rozpory s čechoslovakizmom a taktiky boja s Benešom. Toto Leškovci a jemu podobní žiaľ opäť nevedia a ani nechcú odlišovať. Macháček vysoko oceňuje tiež Husákove bojea za federáciu.
Taktiež Macháček hovorí, o jeho prvých idealistických prejavoch a textoch.
„Je niečo o čom sa usiluje bez ohľadu na politický režim?“ pýta sa Havran. Na čo Leško hovorí, že federácia je niečo, čo ľudia neprežívajú do hĺbky, ale je to predstava nostalgie po zlatom veku a porovnáva to „k make America great again“. K tomu dodá Havran idealizáciu Tita v Juhoslávii. Tu však treba niečo dodať. Socialistické Československo síce možno nebol raj, no zopakujme si zopár údajov.
Fakty od samotného Husáka, o ktorých sa v hlavnom prúde nehovorí a nezazneli ani vo Večere s Havranom:
„Dosiahli sme výrazný vzostup vo všetkých oblastiach spoločenského, hospodárskeho a kultúrneho života. Národný dôchodok, ktorý je rozhodujúcim meradlom bohatstva spoločnosti, vzrástol v uplynulých rokoch o 81 percent. Objem priemyselnej výroby sa zvýšil o 97 % a stavebnej o 84%. Poľnohospodárska výroba vzrástla o tretinu, bola posilnená naša sebestačnosť vo výrobe potravín. … Za 15 rokov sme umožnili rast osobnej spotreby o 44%. Hmotná spoločenská spotreba sa zvýšila o 109%. Zdokonalilo sa dôchodkové zabezpečenie, výrazne sa zlepšila starostlivosť o rodiny s deťmi a zabezpečenie pracujúcich v čase chudoby. Postavilo sa takmer milión 800 000 bytov. Podstatne sa rozvinul sociálny systém istôt pre všetkých občanov. … Leninský princíp federatívneho usporiadania štátu sa osvedčil. Došlo k ďalšiemu rozvoju a zblíženiu našich národov a národností. Do druhej polovice 80. rokov vstupuje Československo ako konsolidovaný, politicky silný, ekonomicky a sociálne vyspelý štát s vysokou životnou a kultúrnou úrovňou.“
Macháček k zlatému veku umiestnenom v Československu dodáva, že je to otázka vnímania. Dodáva, aká tragédia je pre ľudí, keď zanikali podniky a práve preto vzniká nostalgia za sedemdesiatymi rokmi.
Leškovi vadí, že ľuďom vadí, že im lezú na nervy súčasní hádajúci sa a nekonštruktívni politici, čo teda aj on priznáva, že za socializmu nebolo (len dominovala autorita strany a jej predstaviteľov). Výdobytok novembra, teda demokratická diskusia, sa teda zvrhla na nekonštruktívne hádky bez koncepcie. Klimáček na tému kradnutia za socíku dodáva, že sa kradol napr. plech a dokonca zaznie rečnícka otázka, či neboli minulé časy mravnejšie. K tomu dodáva Leško o pokojnej práci a stabilite. Podľa Havrana je to rezignácia na budúcnosť, návrat k zlatému veku, že to inak nevieme, a urobme to aspoň tak ako to bolo za Husáka.
Havran moralizačne pripomenie, že ľudia zabúdajú na vplyv Sovietskeho zväzu, na čo Macháček odpovedá: V našich zemepisných šírkach, v kontexte štátnej suverenity… je vždy obmedzená… k našim zemepisným šírkám… od prvej republiky, predtým aj potom. Vždy musí byť nejaká zahraničná orientácie.
Macháček pripomína bytovú výstavbu, ba dokonca zaznie aj otázka sebestačnosti a sociálnej politiky, čo dokonca uzná aj Klimáček. „Tá výstavba nie je maličkosť,“ hovorí Klimáček. Toto je prvý zaujímavý moment zhody. Dokonca Havran ironicky dodá, že byty si mohli ľudia po roku 89 odkúpiť, čím sa stali najbohatší majitelia nehnuteľností (najvyšší pomer v Európe).
Leško dodá: „Musí sa im nechať, že niektoré veci urobili po zrelej úvahe, bolo to premyslené rozhodnutie, ja si nemyslím, že Štrougal bol hlupák… bol to technokrat , ktorý by sa uplatnil v každých podmienkach, každej spoločnosti… mal tú smolu, že bol technokratom v tom čase… niektoré veci sa prijali s dobrým vedomým čo sa ide robiť a prečo sa ide robiť… avšak to obdobie sa posudzuje tak, …niektoré zásadné veci sa berú ako chyby ľudí, a nie systému…“
Macháček v archíve zistil, že k Husákovej agende tiež patril monitoring opozície, monitoring spoločnosti, otázka zásobovania a snaha zastaviť rast cien.
Pozn.: „Kým mi ten režim dáva to, čo potrebujem tak vás budem podporovať…“ to však nehovorí Leško o kariérnych progresívcoch, ale vraj o cynikoch minulého režimu a dodáva, že ešte boli fanatici a tí, ktorí sa nedali presvedčiť.
Leško opätovne Husákovi uzná jeho hrdinstvo, no dodá, že sa spája s „malým februárom“, „totalitným režimom“ a „miestodržiteľstvom.“ Avšak teraz prichádza dôležitý moment. Citujem: „…ale niektorí pamätníci alebo ľudia, ktorí majú nejaké pocity, že rok 89 ich nezaradil medzi víťazov, ale porazených…“ Tých porazených bolo veru dosť. Všetci, ktorí neprivatizovali, všetci, ktorí skončili v nezamestnanosti, všetci, ktorí boli ekonomicky neúspešní prispôsobiť sa dravému kapitalizmu.
Záverečné slovo využije Klimáček na osobnú tragédiu a Havran prirovná cez skúsenosť spolužiak Husáka k Tisovi, a dodá, že nech si adorujú, ale potichu.Havran Macháčkovi nedá záverečné slovo a prejde sa už rovno k prezentácii kníh.
Je dosť trápne, že sa Klimáček s Havranom začnú na pasovať do pozície disidentov s odvolaním, že v Leopoldove budú mať čo čítať. Evidentne s jasným odkazom, že nieto v súčasnosti progresívnej vlády. Zároveň však tentokrát musím dodať, že sa správali skutočne slušne, nedovolili si byť vulgárni a taktiež používali inotaje. Avšak nešlo len o pretvárku? Veď predsa poznáme nenávisťou sršiace články M. Havrana. A taktiež si spomeňme na čase, keď sa hlásil k ľavici a komunistov sa zastáva. No ale to je zase na inú tému. Mohlo to dopadnúť horšie a aj oponentovi treba uznať, ak niečo urobí lepšie.
Čo je však dôležité, Macháček povie revolučnú vec, že hra Balada o Gustávovi Husákovi od ANDREJA FERKA nebola od 90. rokov vysielaná, čím nepriamo poukáže na cenzúru v RTVS. Havran sa alibisticky vyhovorí.
Čudujem sa, že to nevystrihli, ale je dobre, že aspoň nejaké malá miera slobody tu existuje. Možno aj vďaka povolebnej situácii.
***
Pri spochybňovaní autenticity Husákových textov by som zacitoval jeden mimoriadne aktuálny:
„Agresívne sily… imperializmus, predovšetkým americký, sa snaží všetkými svojimi prostriedkami získať nadvládu nad svetom, diktovať svoju vôľu a svoje poriadky ostatným národom. … (Amerika sa dlhodobo snaží…) obnoviť stratenú historickú iniciatívu a ustavičným zbrojením získať takú vojenskú prevahu, aby mohli diktovať socialistickým krajinám a svetu len svoju vôľu.“
A na záver ešte jeden citát:
„Budovanie socializmu bolo vždy spojené s bojom za nového človeka. To vyžadovali nepretržitý zápas proti sebectvu a individualizmu, proti najrozličnejším predsudkom, ktoré v ľuďoch po storočiach pestovali vykorisťovateľské spoločnosti. Vieme však, aká ťažká je premena vedomia, aké zložité je, aby všetci pracujúci pochopili svoje nové postavenie a novú zodpovednosť, koľko náročnej práce nás na tomto poli čaká.“
P.S. Tárate o nemčine ako o vyučovacom jazyku... ...
Okrem slovíčka boom by ste si mali naštudovať... ...
Husákovým vybitým zubom sa najviac smiali... ...
A čo taký ficin, komsomolec, boľševik,... ...
Neskúsite sa o tom pohádať s Wikipediou? Alebo... ...
Celá debata | RSS tejto debaty