Ľudovít Pavlovič komentuje

Denník N prišiel s fantastickou kauzou. Vláda zachránila tradičný časopis, ktorý finančne zarezal zaujatý Fond na podporu umenia. Celý Spolok slovenských spisovateľov, ktorý má stovky členov a toho roku už 101 rokov, pomenovali ako Michelkov Spolok („Spolok s Michelkom“) (Spolok s Michelkom našiel záchrancu pre svoj časopis. Fico dal 20-tisíc zo štátneho (dennikn.sk)) a dokonca si neoverili ani to, že celú záležitosť podpory riešil administratívne súčasný predseda Boris Brendza, ktorému sa v kooperácii s Neografiou taktiež podarilo vybojovať lacnejšiu tlač tohto periodika (o tom informovali v LT dokonca prednedávom na prvej strane). To si už neprofesionálni redaktori nedokázali zistiť. 

Čo teda progresívnym propagandistom na Literárnom týždenníku vadí? No, že nekritizuje vládu ako oni, že nestojí za Progresívnym Slovenskom a že si dovolí neísť v duchu dobovej propagandy nakoľko propaguje pluralitu. Ale poďme po poriadku. K údajným kritériám kvality sa Literárny týždenník vyjadril niekoľkokrát. Denník N tiež odignoroval výzvu Spolku slovenských spisovateľov, ktorú podpísalo 540 signatárov, medzi ktorými sú poprední spisovatelia, osobnosti slovenskej kultúry, ale aj vedci (profesori, docenti) ako napr. Hajko, Tazberík, Kačala, Čaplovič, Válek, Mikolaj, Lomenčík, Pajtinka, Banáš, Špaček, Halvoník, Šimonovič, ale a bežní čitatelia, ktorí sa postavili za toto periodikum a odsúdili svojvôľu komisie FPU. Už predtým FPU ignorovalo vyše 700 signatárov, ktorí sa postavili za záchranu Literárneho týždenníka.

Šéfredaktor Štefan Cifra vtedy uviedol:

„FPU sa v svojom rozhodnutí o nepridelení nijakej dotácie pre Literárny týždenník odvoláva na TENDENČNÉ HODNOTENIE KOMISIE FPU PRE ČASOPISY, ktoré sa zakladá na VYKONŠTRUOVANÝCH DÔVODOCH o údajnej nedostatočnej úrovni príspevkov a grafickej úpravy časopisu s tým, že komisia aj tento rok – rovnako ako minulý rok – neuvádza nijaké konkrétne argumenty a najmä NEZOHĽADŇUJE multižánrový charakter, hodnotový či kultúrno-spoločenský význam Literárneho týždenníka ani jeho stabilné čitateľské zázemie.“

Ale vráťme sa ešte k článku. Denníku N sa nepáči, že vlády obišla komisiu svojvôle z FPU a zachránila tento literárny časopis. Denník N konšpiruje, a celý článok spája s Romanom Michelkom, s ktorým bolo zaslanie tejto žiadosti iba konzultované. Vypracoval ju v skutočnosti súčasný predseda Boris Brendza. Denník N sa snaží vytvoriť dojem, že ide o iniciatívu SNS. Našťastie uvádzajú Michelkov výrok o tom, že je skutočne hanebné, že ikonický časopis nedostal celé tri roky po sebe žiadnu dotáciu. 
Ďalej uvádzajú kritiku FPU z hľadiska vizuálnej stránky časopisu. Napriek tomu, že sa redakcia pokúsila o zmenu grafiky, ktorá je mimochodom úplne v poriadku, FPU na túto zmenu nereflektovala. Takže išlo evidentne o zámienku. 

Ďalej Denník N pranieruje vynikajúceho esejistu Pavla Dinku, ktorý má celý rad kvalitných kníh so spoločensko-kritickým naratívom. Snažia sa z neho urobiť plagiátora, ale to je pre týchto ľudí typické. Celá kauza má však jednu výhodu. Konečne sa aj v hlavnom prúde dozvedia, že Literárny týždenník existuje.

V novom týždenníku možno nájsť brilantný článok Evy Fordinálovej o Jánovi Hollom, úvod od Viery Švenkovej, článok od uznávaného politológa Eduarda Chmelára, články od odborníka na výtvarné umenie Dušana Mikolaja, diavdelno-operno-hudobnú tematiku od Vladimíra Blaha, rozhovor s fotografom Jánom Grešom či ukážky z pôvodnej prozaickej a poetickej tvorby (Borčin, Matláková, Leikert). Nechýbajú ani recenzie či reportáže a aforizmy. Toto sa už v Denníku N nedozviete. 

***

Je skutočne náhodou, že mimochodom len pred nedávnom podnikol zase Denník SME v poradí tretí útok na Maticu slovenskú (Zlyhala za slovenského štátu aj mečiarizmu, dnes šíri proruskú propagandu. Načo je nám – SME)? Tam opätovne – ako papagáje – opakujú nepodložený nezmysel o riadení sa notami z Moskvy (cit. vystupuje voči mimovládkam a v dikcii kremeľskej propagandy/šíri dezinformácie fabrikované v Rusku, napísal Peter Getting) a ruských vplyvoch, ktoré sú už skutočne na smiech. Redaktori „pozabudli“ uviesť informáciu, že rozhovor robili s bývalým zamestnancom Matice slovenskej.

Vrcholom bolo porovnanie grajciarovej zbierky na Maticu (19. storočie) so zbierkou na muníciu pre Ukrajinu (teda porovnanie skladania sa na kultúrnu ustanovizeň so skladaním sa na zabíjanie), či porovnanie matičných slávností s politicky skompromitovaným festivalom Pohoda, ktorý sa ani len netají svoju nestrannosťou a angažovanosťou (do očí bijúce kampane politikov PS či dosluhujúcej prezidentky). Vraj vtedy by bolo dobre, keby boli matičné slávnosti ako Pohoda. Urobte si vlastný názor…

Ide teda o organizovanú kampaň proti tradičným kultúrnym inštitúciám a časopisom ako je Literárny týždenník, Spolok slovenských spisovateľov či Matica slovenská?