Ľudovít Pavlovič komentuje

To je Nesvornosť, kliatba tvojho ľudu. Pozri, v kotle varí jedy nesváru, zrady a zlosti. Jej čierna čeliadka rozpúšťa ich do povetria, otravujúc ho, a ľud tvoj robí neschopným pre dosiahnutie vznešeného cieľa. Kde je nesvornosť, tam niet požehnania, niet zdaru. Nesvornosťou hynú veľké veci, hynú národy.

Ferko Urbánek

Neprajnosť, závisť, nesvornosť, závistlivosť a hlavne zloprajnosť sú zlé vlastnosti nášho ľudu.

Na jednej strane sporu vidíme známe „slovenské sluhovstvo“, ktoré predvádzajú ľudia ovešaní vlajkami EU, ktorá zavádza cenzúru internetu (resp. slušne povedané reguláciu obsahu, otvorene podporuje šovinizmus voči ruskému národu), ale aj pod vlajkami NATO (to NATO, ktoré bombardovalo našich bratov Srbov, ale aj Slovákov v Juhoslávii).

Na druhej strane je to slepá hlúpa sebestrednosť pseudonárodovcov, ktorí sa bijú do pŕs akí sú oni konzervatívci, akí sú oni principiálni, čestní a ako im nejde o kariéry, no v zápätí sa prerieknu rovno pred bránami vlastných nepriateľov, ktorým s úprimným srdiečkom porozprávajú ako ich vlastní nechápu, ako im robia zle, ako ich „ušľachtilé ciele“ nikto nevypočuje.

Raz je to pán Huliak, inokedy pán Michelko, inokedy pán Danko.

KOMU TÝM PROSPĚJETE?

A „slovenské sluhovstvo“ si len otvorí pukance a náramne sa zabáva z toho, ako rúcajú ťažko vybojovanú pronárodnú vládu tí, ktorí sa najviac oháňajú národom, Kristom a krížom, no sami sa správajú ako posadnutí diablom. Nuž, možno vďaka ambicióznym hlupákom raz skutočne budeme všetci mašírovať na ukrajinský front a budú nám znova blokovať profily (alebo nás rovno za názor zatvárať a robiť z nás „ruských agentov“ či „hybridné hrozby“?). A keďže je to krásne výročie, ešte nás môžu v mene slušného Slovenska aj rovno strieľať, lebo veď dezolátov treba „zrušiť“, ako povedal jeden aktivista na adresu premiéra SR.

POMSTA AKO PROGRAM

A v tomto kontexte sa mi ťažko píše esej o tom, čo práve prebieha v spore medzi Maticou slovenskou a poslancom Romanom Michelkom. Veru, je to tragikomické vidieť, ako zase raz ľudská malosť a pomstichtivosť niekomu prerástli cez hlavu.

Azda najhoršie dopadol Andrej Danko. Ten schytal Michelkov hnoj aj za neho. Počas prvého dňa, keď sa Michelko skryl za SNS, médiá zákon interpretovali tak, že Danko si chce sprivatizovať Maticu. V skutočnosti ide o boj poslanca Michelka, boj politicky samovražedný, nezmyselný, absurdný a dalo by sa povedať, že aj nepríčetný. Oháňa sa akousi principiálnosťou. Vraj je to demokratické, aby niekto nebol znova zvolený na základe nejakého zákonu. Avšak demokratické je aj to, že mu túto voľbu samosprávno-demokratický snem umožnil zmenou Stanov Matice slovenskej. Avšak pre pána poslanca je samospráva iba sekundárna, ako povedal včera u Braňa Závodského. Čiže v podstate ide len o jedno jediné. Tony a kvantá nezmyselného balastu z úst pána poslanca možno zredukovať len na jednu vetu: osobná pomsta Michelka voči Gešperovi.

GEŠPEROVA KONCEPCIA MATICE

Gešperovi sa s Maticou za tie roky podarili veľké veci, čo objektívne vidieť aj zvonka. Jednak ju očistil od intrigánov, deštruktorov, zlostných ľudí, ktorí by ju rozložili podobne, ako Michelkovi kamaráti rozložili Spolok slovenských spisovateľov, ktorý je toho času v totálnom rozklade a krachu. Maticu zrazu vidieť aj v médiách. Jednak vidieť výstupy z podujatí, ocenenia osobností, zahraničné spolupráce, ale aj celoslovensky významné podujatia či publikačné úspechy. A čo je najdôležitejšie, MATICU ukázal svetu, pretože jediná Matica slovenská organizuje medzinárodné kongresy.

Asi za najväčší úspech možno považovať, že na jednu fotku sa podarilo dostať predstaviteľa Matice srbskej a predstaviteľa Matice chorvátskej, dvoch národov, ktoré sa kedysi nenávideli. To sú veľké veci, veľké úspechy. To je postupné, aj keď pomalé, ale predsa napĺňanie sna Kollárovskej kultúrnej spolupráce a výmeny.

Michelko Gešperovi vyčíta údajnú autoritatívnosť. Ak by aj mal určité prvky autoritativizmu, inštitúcia ako Matica to do istej miery aj potrebuje nakoľko udržať 25 tisíc ľudí pohromade, aby sa vzájomne rešpektovali cez rôzne hodnotové, politické, náboženské a iné presvedčenia potrebuje osobnosť, ktorá skutočne pre celé hnutie bude autoritou. Avšak, ak si túto autoritu vyberie resp. DEMOKRATICKY ZVOLÍ, a to ešte aj opätovne, 300 delegátov, ktorí zastupujú 25 tisíc ľudí, tak asi robí svoju prácu dobre. Prečo teda nevyhrali protikandidáti, ak mali demokratickú možnosť voľby? Prečo to zlostné Michelko podporilo iba 30 ľudí? Odpoveď je jednoduchá. Pretože jeho jedinou víziou a koncepciou je pomsta, deštrukcia a chaos.

AKO TO VYZERÁ ZVONKU

Ako sa na to má pozerať nezávislý pozorovateľ? Matičiar po tom, čo práve predvádza s krvavými očami ako diablom posadnutý poslanec Michelko, rozhodne túto stranu nikdy voliť nebude. Jediné, čo pán poslanec dosiahol, že zvýšil percentá konkurenčným stranám.

SMER a HLAS na tejto kauze len získajú a SNS sa pravdepodobne už nikdy nedostane do parlamentu. Vlastnou chybou. Ľudia totiž vidia, kto je hlavným rozbíjačom jednoty súčasnej koalície. Ľudia si tiež uvedomujú riziko progresívno-liberálnej, a teraz už môžeme vidieť, že aj militantnej vlády.

Slovenský intelektuál, ktorý sa snaží pozerať na tento spor akoby zvonka to má ťažké. Uvedomuje si, že vnútorné spory nikomu a ničomu nepomáhajú. Leda tak, „tým druhým“, ktorí by nás najradšej videli možno aj na šibenici. Na druhú stranu nemožno ukazovať na progresívcov prstom, ak to isté robia „tí naši“. Môžeme však vôbec ešte hovoriť o tých našich? Veď práve tí „naši“ nás vystavujú najväčšiemu riziku len pre svoju malosť.

Aký krehký je mier je v Európe? Tvoria sa nám tu koalície ochotných, resp. ochotných poslať nás na front, a všetko drží iba Orbán s Ficom. A v takomto bezprostrednom ohrození obyvateľstva (pred do budúcnosti potenciálne vlastizradnou vládou) dokážu ľudia ako Michelko padnúť až na úplné dno politického suterénu, lacnej politickej pomsty v ohrození stability celej vlády. Tu leží naša bieda.

Ľudovít Štúr sa vo svojej eseji snažil nás Slovákov ospravedlniť pre stáročné dejinné príkoria, ktoré nám robili iní. No iný dejateľ, Jonáš Záborský, videl aj to, čo si robíme sami. A niet väčšej morálnej biedy, než keď sa Slováci bijú medzi sebou, za kus žvance alebo misu šošovice, či dokonca pre osobnú pomstu, ktorá je iracionálna a nezmyselná. Dostane tento pán filozof, historik a politológ rozum? Človek sa pýta, ako vzdelaný človek, ktorý vydal možno stovky kníh, nedokáže byť tak veľkorysý a uznať svojmu konkurentovi to, že veci robí dobre. Je v tom ctižiadostivosť? Dostal funkciu, má poslanecký plat, ale jemu to nestačí. On potrebuje ničiť, deštruovať a rozbíjať len preto, aby si niečo dokázal. Je to naozaj smutný príbeh aj o biede slovenskej inteligencie.

Z celého príbehu však vyplýva ponaučenie. Nebuďme neveľkorysí. Doprajme úspech aj človeku, ktorý nad nami zvíťazil. Inak budeme vyzerať smiešne. Ako taký malý Mefistofelíček, ktorý tak trieska malým kopítkom do podlahy, že sa postupne prepadá do samotného politického pekla.

Váš Ľudo Pavlovič