Ľudovít Pavlovič komentuje

Pravdu hovoria iba blázni, spasitelia a iní čudáci. Všetci sú to ľudia nezvyčajní, nejakým spôsobom posunutí z normálu; môžeme si ich tu i tam aj ctiť a vážiť, no každodenný život s nimi je nepredstaviteľný. Lož si nemusíme vážiť, ale dá sa s ňou žiť, niekedy aj bohato a príjemne, ba pravdepodobne existuje aj jednoduchá rovnica: čím viac lži, tým viac peňazí.

Vladimír Mináč

Po úvodnom citáte si zacitujeme jedného z tých, ktorí majú radšej peniaze, než pravdu. Andrej Bán napísal v Denníku N:

Ministrovo tvrdenie, že vpád agresora treba (asi ako chrípku) iba prečkať, je na tej úrovni ako tradičné defetistické myšlienkové vzorce, ktoré šíril napríklad komunistický spisovateľ a matičiar Vladimír Mináč, keď v knihe Dúchanie do pahrieb písal o Slovákoch ako o národe, ktorý sa nepostavil agresorom na odpor a učupený v údoliach mimo hlavných udalostí prečkal všetky vpády. Mináč to považoval za cnosť. Dnes v kontexte nášho postoja k Ukrajine sa opäť raz zdá, že Slovenské národné povstanie v auguste 1944 ako ozbrojený odpor agresorovi bolo svetlou výnimkou z pravidla stratégie ohnutých chrbtov. … O to viac je dôležité, aby svoj hlas pozdvihlo „iné Slovensko“, hrdé, odhodlané a európske. To sa na piatkových protestoch deje, no v menšej miere, ako by to bolo potrebné s ohľadom na fakt, že ako krajina pripomíname indickú vyčlenenú a podradnú kastu páriov. So Slovenskom opäť raz nikto nepočíta, nikto sa ho na nič nepýta, nikto ho nikam nepozýva, nikto nič od neho nechce. Akoby táto krajina neexistovala. A keby aj prestala existovať, nikomu by to nechýbalo.

Malý človek Andrej Bán si v Denníku N kopol do Mináča a poprepájal to zase s typickým blábolmi o odvahe, dokonca mal tú drzosť do toho zapojiť SNP, kde sa proti fašizmu bojovalo, nie s ním kooperovalo (že, milý AZOV) v boji proti inému národu.

Milý pán Andrej Bán, vy ste Mináča nielenže nepochopil, ale dokonca pravdepodobne ani netušíte, že sa zapojil do SNP a skončil v koncentračnom tábore. Takmer to neprežil!

Áno, Mináč považoval za cnosť to, že sme museli odolávať rôznym geopolitickým tlakom a prežili sme, ale napísal to oveľa sofistikovanejšie a s hlbším zmyslom pre pochopenie dejín, čo redakcia Denníka N ťažko pochopí. Mináč totiž považoval za cnosť Slovákov, že sú mierumilovní, no zároveň oceňoval dve revolúcie – 1848-49 a 1944. Mináč zdôrazňoval, že ak už Slováci išli do boja alebo revolty, muselo to mať skutočne vyšší zmysel (z ríše útlaku do svetla slobody). To ste si už asi v Dúchaní do pahrieb neprečítal, pretože vy ste zrejme Mináča vôbec nečítal.

Čo teda písal Mináč?

Boriť sa s každodennou hmotnou biedou, špinavou a lepkavou, a venovať všetky sily beznádejnej veci: to je celom iste mravná veľkosť. … Naša národná inteligencia bola málo početná a biedna; vidiecka a odrezaná od sveta Peštou a Viedňou; bola opozičná, teda bitá, moc, bohatstvo, sláva – to všetko bolo v nedohľadne.

Práve spravodlivosť: naše novodobé dejiny sú ustavičným domáhaním sa, dožadovaním spravodlivosti a približovaním sa k nej. Je to cesta – samý výmoľ samá okľuka a zákľuka, zákľuková jama, malý národ prechádza ustavične súteskami, je zvieraný a zmietaný, blúdi, stráca cestu a znovu ju nachádza: sám v hušti veľkej hory.

Národy sú spravodlivé len potiaľ, pokiaľ sa prebíjajú z ríše útlaku k svetlu slobody: beda víťazom! Moc má svoju noc, svoje mravné temnoty – to platí pre jednotlivca, triedu, národ.

…náš prínos do dejín sveta je skromný. Ale ak sa raz budú merať dejiny civilizácie spravodlivo, čo značí podľa práce, ktorú kto do nich vložil, potom sa nemusíme báť: narobili sme sa aj vyše práva. Nemáme čo smútiť za takzvanou ‚veľkou‘ históriou: je to história veľkých lúpežníkov.

A ešte jeden, ďalší, mimoriadne aktuálny Mináčov citát:

Aj maďarskí hazafici, aj slovenskí národní hromovládcovia budú utekať zo svojich odvekých sídiel, keď sem pridupocú milióny ukrajinských extranacionalistov: banderovci si už brúsia zuby a nože. Primitívny nacionalizmus je pre národ sebevražedný, dostáva sa do konfliktu, neraz ozbrojeného, s inými primitívnymi nacionalizmami, ale najhoršie je to, že z celého národa robí zbor vrieskajúcich primitívov, že sa striasa svojich vnútorných hodnôt, že popiera svoj vývin a svoju kultúru. Desaťročia som sa snažil vydobyť zo slovenskej skutočnosti, zo slovenských dejín, osobností, činov, dôvody pre národné sebavedomie. Ak toto má byť výsledok, premárnil som život.

Tento prorok presne predpovedal to, čo sa dnes deje s mnohými Ukrajincami bojujúcimi v nezmyselnej vojne. Svoju národnú ideológiu postavili na nenávisti k inému národu, ktorý sa rozhodli vykynožiť.

Mináč však povedal aj iné, a to platí presne pre vás, ktorí slúžite iným, než slovenským záujmom (podotýkam SLOVENSKÝM ZÁUJMOM NIE JE WW3 ani vzájomné vyzabíjanie sa našich susedov):

Slovenské sluhovstvo je odporné, odpornejšia od neho je iba povýšenecká slovenská zadubenosť. Toto alebo-alebo je ťaživý prízrak slovenského života, s ktorým sa nemožno zmieriť. Nesamostatnosť, siahajúca až po bezoctné sluhovstvo, to je úhlavný nepriateľ slovenskej politiky v minulosti práve tak, ako v dňoch najsúčasnejších. Je v podstate jedno, akými cestami sme sa dostali do neslobody, či nás do sluhovstva vrútilo neblahé geopolitické položenie, či takzvaná „zrada“ šľachty alebo neznášanlivá zúrivosť nepriateľa: Nesamostatnosť a sluhovstvo bolo írečitým znakom slovenskej politiky odpradávna až podnes, niet nijakej výnimky, aj ľudácka Slovenská republika bola len kosť, pohodená z panského stola sluhovi. Slovenský námezdný pracujúci nemá budúcnosť. A nebude ju mať, kým si svoje trápenia a svoje nádeje nezoberie do vlastných rúk, kým sa neusídli vo vlastnom dome, kým si nebude sám a pre seba gazdovať – bez vnútornej energie, bez spoluúčasti občana sa rútime do nebudúcnosti.“

Nuž, pán Bán, nech sa páči, ak chcete do mlynčeka ako fanatický euroobčan na front v nezmyselnej vojne v mene onoho sluhovstva a servilnosti k politikom EÚ, tej EÚ ktorá sa aktuálne rúti do prázdnoty, nikto Vám v tom nebráni. Pokojne so sebou zoberte aj všetkých, ktorí navštevujú protesty a všetkých „európskych lídrov“, teda paródie na lídrov. Ale nechcite to od nás, posledný normálnych, čo odmietame nezmyselnú vojnu, jej predlžovanie a eskaláciu.

Na záver ešte jeden citát od Mináča, ktorý sotva vo svojom ideologicky sploštenom myslení pochopíte:

Nemám rád, keď sa udeľujú známky z pokroku alebo z reakčnosti; je to riskantná hra. Zložitá súvzťažnosť medzi dobou a človekom, medzi jeho zámyslom a objektívnym pôsobením, sa málokedy dá vysloviť s jednoznačnosťou definitívy; a už vôbec nie jednoslabične.