Ľudovít Pavlovič komentuje

Ako malý pán poslanec,
vo svojej pomste menším sa stal…

V archaickom duchu vznikla raz báseň,
čo rieši tú spoločenskú bázeň…

***

Na brehu Váhu, kde lipy šumia,
pradávna Matica v tichu dumá.
Nad knihami dejín, nad biedou národa —
prichádza pán s veľkou švédou,
čo vraj poradí si s našou biedou.

Michelko, poslanec z SNS-ky družiny,
čo raz márne siahal po predsedníckej čini.
Neuspel, no veď čo — revanš si vymyslí,
ak nezvolí ťa ľud,
moc si sám uchmatni!

Bez vôle väčšiny, bez vedomia masy,
za chrbtom 27 tisíc členov hlási.
Vraj demokratizácia — v skutočnosti trik:
„Urobím si z Matice trucpodnik“

A tak kuje novelu, v parlamentnom v stíne,
aby Matica zrazu v slávy jeho vitríne.

No každá pomsta, čo z malosti kvitne,
ako čierny lotos v bahne sa vyklíči.

Bo ako píše klasik v Hurbanovom mene:
„Z celého príbehu plynie
veľké poučenie:

„Dopraj úspech človeku,
čo porazil ťa v boji,
aj keď ťa to bolí…
Inak budeš smiešny ako malý čert,
čo kopítkom do podlahy trieska,
keď u Závodského hystericky vrieska,
až prepadne sa sám
do pekla malej politiky,
a každému z neho bude,
akurát tak do tiky…“

A nad tým všetkým už Nesvornosť varí,
jedy nesváru, zrady a škriepky staré.
„Kde je nesvornosť,“ vraví Ferko Urbánek,
„tam hynú veci veľké, hynú celé národy.“

Tak bacha, páni mocipáni, keď s Maticou hráte,
lebo dejiny len málokomu odpúšťajú,
malej pomsty trate.