Havran v diskusii Príroda a slovenská identita
K relácii ma prílakala prítomnosť jedného z vôbec najmúdrejších slovenských eko-filozofov, ktorý je zároveň autentický v jeho sociálno-kritickom až anti-kapitalistickom a pacifistickom postoji. Nie je to Havran, ani ten dokumentarista a ani tá kurátorka.
„Od približne 19. storočia začala romantická generácia spájať identitu a špecifickosť Slovákov, horného Uhorska vtedajšieho, práve s tým charakterom divokej krajiny, nedostupnosťou, stalo sa to symbolom národnej myšlienky, ktorá bola súčasťou romantickej literatúry a maľby…,“ začal svoj prejav slávnostne Havran. Dodal však, že „počúvame o Kráľovej holi, vždy vieme, čo je Kriváň, vždy vieme čo sú Tatra, vytvára to slovenské posvätné miesta… ale na druhej strane sme svedkami merkantilného prístupu k prírode…“. Neskôr v relácii hovoril dokonca o inkvizičných súdoch so zvieratami. Na kritike plundrovania prírody nie je nič zlé, problematické sú však alternatívy, ktoré diskutéri ponúkali.
EZOTERIKA AKO IDEOLÓGIA
Alexandra Tamasová začala ezotericky dobíjaním energie na čo nadviazal Havran tým, že v Japonsku sa prechádzky v prírode predpisujú. Tamasová dodala, že sme preťažení technikou, a že farby v prírode prirodzene ladia s našim nastavením. Havran dodal, že vnútorná krajina ladí s vonkajšou, krajina je zdrojom stability, lebo krajina sa mení pomalšie než my, ak nedochádza k drastickým zásahom.
Táto ezotericko-rurálna diskusia v rousseaovskom duchom však postupne prešla k téme rúbania lesov, miznutiu krajiny atď. Čo ešte stále nie je nič zlé. Sledujme ďalší vývoj.
Selanku o romantickom mytologizácii prírody narušil Sťahel tým, že poprel Havranove tvrdenie o tom, že filozofia a príroda je to isté. „Jedna z prvých definícií filozofie hovorí, že skúma ľudské problémy, teda to, čo sa deje v hraniciach mesta… Sokrates…“ Zároveň skepticky dodá, že toto uvažovanie je už neaktuálne vzhľadom k radikálnym zmenám krajiny, ekosystémy sa nestíhajú prispôsobovať klimatické zmeny a to nestíhajú ani sociálno-politické systémy. Pribúdajú miesta, ktoré sú neobývateľné, čo súvisí aj ďalšou migráciou a sťahovaním národov.
ZLÝ PLICKA
Plickova Zem spieva podľa Tamasovej kodifikuje slovenský charakter ako národ romantický a divoký, čo „nie sú charakteristiky, ktoré sú len pozitívne.“ O pár minúť neskôr však povie, že to nie je ani dobré, ani zlé.
Podľa Tamasovej sa tohto naratívu dodnes nevieme zbaviť. Havran, sťaby Rousseauovec, nadväzuje zrazu na čistotu divokého prírodného človeka, inak dávno prekonaný mýtus. Sám Sťahel hovorí, že ide o rousseauovský obraz. Dodáva, že Slovensko bolo agrárnou krajinou a dodáva, že žiť z pôdy nie je žiadna romantika. Žiť z pôdy znamená, že bola pôda maximálne využívaná. Taktiež poznamenal, že v 50. rokoch, keď vznikali národné parky, boli to práve tí rurálni, prírodní ľudia, ktorí tieto priestory využívali pragmaticky vo svoj, teda ľudský, prospech (napr. pasenie oviec, terasové polia atď.).
Týmto ľudia bezprostredne žili a je to idealizácia. Väčšina lesov bola nanovo vysádzaná potom, čo bolo drevo využívané na banícke účely. Slováci teda pozerali na krajinu pragmaticky, ako prostriedok obživy. Pričom aj napriek to bolo málo, nakoľko odchádzali do zahraničia a nemohlo ich to uživiť. Toto bola azda najzaujímavejšia pasáž celej diskusie.
Neskôr pokračuje zase blúznenie a moralizovanie o tom, ako je zlé, že prírodu dobývame a konflikte medzi pragmatizmom a idealizmom. Hulík dodá, že sme v totálnom materializme a totálnom pragmatizme. Na jednej strane povie, že chápe, že musíme kúriť a pestovať plodiny, na druhú stranu začína hovoriť o starosti o dedičstvo krajiny. A Havranova politizácia postupne začína stredovekými procesmi so zvieratami, vyhrážanie sa medveďom a pod. „Začalo to Plickom, Benka, Alexy, predtým skôr v literatúre, SR sa v zahraničí predáva vyslovene ako rajská záhrada… ak si pamätáte V. element, všetci snívajú o pobyte na planéte, kde na týžden zažijú naozajstnú prírodu… Slovensko má oficiálnu kampaň nastavenú ako prírodu, ktorú nezažijete inde v Európe… na jednej strane sa tým chválime a na druhú stranu sa stretávame s bezohľadnosťou…“ hovorí Havran.
Rozporuplnosť a schizofrenickosť odhalil samotný Sťahel, keď pripomenul, že na jednej strane chceme ponechať pôvodnú divokú prírodu, no zároveň z nej urobiť biznis, turistický ruch, turizmus.
Komodifikáciou prírodu devastujeme, hovorí Sťahel.
V tom si spomenul na vystúpenie jednej političky PROGRESÍVNEHO SLOVENSKA, ktorá hovorila v NRSR o tom, že poďme si postaviť celú hospodársku politiku na turistickom ruchu v prírode.
A netrvalo dlho, čo tento postoj prezentoval aj Hulík. Zelený kapitalizmus a využívanie prírody na kapitál na jednej strane, moralizovanie o devastovaní prírody a narúšaní divočiny na druhej strane.
Hulík dodal, že riešením je redistribúcia návštevníkov prírody, čo vysmial dokonca aj Havran tým, že bude poradovník a lotéria do Tatier, a pre ostatných bude Gemer. Potom pokračovali fantazmagórie o regulovaní turizmu, vyberaní vstupného do Benátok a o nástrojoch rozdistribuovania návštevníkov. Hulík ešte sníva o zapojení lokálnej komunity do turistických lokalít a zároveň dodá, že developerské skupiny obsadili všetky územia.
REBRANDOVAŤ SLOVENSKO
„Napadá vás nejaká alternatíva ako rebrandovať Slovensko?“ spýta sa s kritikou minulého chápania slovenskej prírody Tamasová. Už pri slove rebrandovať zamrazí. V skutočnosti je to Freudovské prerieknutie. Progresívci chcú Slovákov aj s ich životným štýlom rebrandovať, inými slovami pretvoriť na svoj obraz superkorektný a superprogresívny, v skutočnosti ideologicky umelý obraz.
A postupne pritvrdzujeme. Snaha REBRANDOVAŤ kresťanstvo na ekológiu. Príroda ako susedný produkt stvorenia ako prejav súčasných progresívnych teologických prúdov, povie Havran. Tu sa ozve Sťahel a dodá, že kresťanský environmentalizmus je marginálnym. Príroda je tu na to, aby sme ju využívali, spravovali, hovorí smerom k Starému Zákonu. Človek má navrch, a tak to je, čo nie je dokonca ani špecifické medzi teistami a ateistami. Keď ide o človeka, a spor človeka a zvieraťa, tak zviera musí ustúpiť. Hovorí Sťahel a dodáva: Ľudia v Afrike riešia ten istý problém – Slon im ničí úrodu a medveď tiež zničí zahradu, ten konflikt tu je a nemyslím si, že sem vstupuje teologická idea o medveďovi ako Božom tvorovi.
Tento pragmatický prístup zastaví Tamasová a dodá, že prírodné národy a primitívne kultúry majú väčšiu spätosť s prírodou a človek tam nefiguruje ako nadradený. Model takéhoto sveta nie je antropologický, ale cyklický. Tamasová pokračuje až tak ďaleko, že človeka možno zameniť za zviera a posúva sa k ezoterike – new age a novej spiritualite, teda k bludom. Bavíme sa stále o ľuďoch, čo trávia roky stovky hodín bojovaním proti hoaxom, konšpiráciám, šarlatánom a pod. A tu vlastne zisťujeme, že sami inklinujú k ezoterike. Hulík to „zabije“ citátom, veď aj ten medveď je len človek, tolerujme ho. Síce dodá, že sa správanie šeliem mení, ale…
PROGRESÍVCI CHCÚ DO DIVOČINY
Havran nakoniec hovorí o vnútornej rozorvanosti, ktorá sa zrkadlí v divokej prírode s odvolaním na Caspara Davida Friedricha. Do akej miery to fungovalo vo výtvarných dielach Slovenska, Čo úplne zabije Tamasová vetou: „Myslíte, že nakoľko bola táto stratégia úspešná? To sa nedá zmerať… ono to o sebe nie je ani zlé, ani dobré, že sme identifikovaní prírodou..“
Nakoniec Tamasová začne hovoriť o ideologických dôsledkoch idealizovania prírody v zneužití fašizmom a slúženiu autoritatívnym režimom. Tak… a tu už človeku rozum zastavuje.
A tu začína nebezpečenstvo ekofanatizmu až ekofašizmu? Tam kde má človek menšiu cenu než príroda. Začína to idealistickými frázami o ochrane prírody, o nezasahovaní do prírody, o idealizovaní prírody a kde to končí? Končí to pri potravinovej nesebestačnosti, kupovaním tovarov zo zahraničia a postupnému obmedzovaniu práv v prospech akéhosi nového sekulárneho náboženstva. Veď napokon sama Tamasová dáva evidentne najavo sympatie k new ege a ezoterike.
Najracionálnejším prístup mal Sťahel. Je množstvo práv a tie sa dostávajú do konfliktu. Lyžiari, lesníci, turisti, vlastníci lesov atď. Veľa požiadaviek na územie a nemožnosť uprednostniť nejakú preferenciu. Sťahelov postoj je praktický. Prírodu treba uchovať preto, aby sme samotné ľudstvo prežilo. No pri ostatných rečníkoch nadobúdate pocit, že im je ľudstvo ukradnuté a podradené prírode a ak by malo kompletne vyhynúť, dôležitejší je spokojný medveď.
Nie som fanúšikom vulgarizácie diskusie o ekológii typu, že poďme úplne zrušiť ekologické myslenie. Nie! Nájdime správnu mieru a nebojme sa povedať, že na prvom mieste je v prvom rade človek a až potom príroda, ktorá mu skutočne má slúžiť. Nech je tento názor akokoľvek nepopulárny, niekto ho už konečne musí povedať. Našim prvoradým cieľom je prežiť, ako ľudstvo!
Mimochodom, príroda je veľmi samodeštruktívna. Všetko sa so všetkým požiera a zďaleka to nie je mierumilovné a harmonické prostredie. Veľké požiera malé, ba dokonca konkurencia prebieha aj na úrovni rastlín, keď invazívne druhy likvidujú slabšie, možno aj vzácnejšie (samozrejme pre človeka). Toto snáď ani netreba vysvetľovať. Napokon najväčšiu prírodnú katastrofu v dejinách nespôsobil človek, ale príroda, anorganická príroda, jeden veľký kus meteoritu.
Tomasso Campanella prišiel na jednu múdru vec vo svojom diele Slnečný štát, keď sa zamýšľal nad vegetariánstvom. Najskôr odmietli jesť zvieratá, lebo si mysleli, že majú dušu. Potom sa zamýšľali nad rastlinami a zostali im ešte kamene. Ak by sme musel prijať, že príroda je nadradená, nemali by sme možnosť prežiť. Na záver to zacitujem:
„Ich jedálny lístok tvorí mäso, maslo, med, ďatle a zelenina rôzneho druhu. Na začiatku nechceli zabíjať zvieratá, lebo to považovali za kruté, ale potom uvažovali, že aj hubenie rastlín je kruté, lebo aj ony majú cit a podiel na živote. A keďže bolo nemysliteľné, aby zahynuli hladom, pripustili, že nižšie veci boli stvorené pre vznešenejšie bytosti, a tak jedia všetko.“ (nájdete to na strane 50)
Amen.
Zachráňme ľudstvo a potom zachraňujem prírodu resp. zachraňujme prírodu iba preto, aby sme zachránili ľudstvo, nie len pre prírodu samotnú, ktorá nás nepotrebuje. Ledaže by sme odvrátili asteroid.
Na záver. Iste ste počuli o tzv. ekosexuálke. Za mierne sarkastický komentár k tejto osobe jeden človek dostal ban na Facebooku v lehote 5 MESIACOV!
Názov článku a aj jeho obsah na mňa pocitovo... ...
Celá debata | RSS tejto debaty